Obraz prvý: Volám do Čiech na infolinku najväčšej banky, či si drobný slovenský podnikateľ môže zriadiť okrem účtu aj možnosť úhrad za produkty cez internet. Nečudujem sa, že slovenčina spôsobí moje rýchle odovzdávanie si ma rôznym operátorom, až skončím v rozhovore s niekým, kto je Vedúci oddelenia korporátnych klientov (?!). „Môžem?“ Pýtam sa. „A aký budete mať obrat?“ Odpoveď protiotázkou. Obraciam vec na žart: „Neviem, dúfam, že čo najvyšší.“ „Túto službu poskytujeme len obchodom s obratom nad 750 tisíc euro.“ Žart ostal nepochopený a napriek mojim námietkam o nedorozumení a možnej jazykovej bariére telefonická audiencia končí.
Intermezzo: Idem osobne do sesterskej slovenskej banky, kde mi túto službu bez otázok zriadili takmer na počkanie (tak ako v ostatných štyroch slovenských bankách). Zisťujem, že absurdná požiadavka „750 tisíc euro“ bola v Čechách nedávno zrušená. Skúsim fintu.
Obraz druhý: Ignorujem infolinku i neinformované pražské ústredie a suverénne telefonujem priamo do pobočky v prihraničnom mestečku. Zisťujem, čo treba priniesť, k požadovanému aktu založenia. Netreba skoro nič.
Obraz tretí: V dobrej nálade prichádzam ráno do prihraničného mestečka. Počudujem sa šestnástim (!) zákazníckym okienkam v banke i stroju, prideľujúcemu ľudí k jednotlivým okienkam. Iný kraj, iný mrav. Prichádzam na rad. Problém. Potrebujem „nové české rodné číslo“ a niekto niekde nie je a niečo niekde nefunguje. Mám ísť na kávu, zavolajú mi.
Obraz štvrtý: Volajú o veľmi hodnú chvíľu: „Pán Tóth, príďte, prosím.“ Snažím sa vidieť veci pozitívne: „Tak už to je hotové? Super!“ Odpoveďou mi je: „Príďte.“
Obraz piaty: Hoci všetko vyzeralo fajn, v prihraničnom mestečku mi nevedia pomôcť. Mám ísť do Brna, tam sú väčší machri. Nepáči sa mi to, ale odchádzam. Po ceste do Brna mi zvoní telefón s českým číslom, v rozpore s predpismi dvíham. Volá Brno: Nemám nikam jazdiť. Všetko robí iba Praha a tam aj tak nikto nie je, lebo ich je iba päť a všetci sú na dovolenke (alebo niečo také). Nech sa vrátim a podám si žiadosť.
Obraz šiesty: V prihraničnom mestečku ma vítajú, všetko už vedia, ospravedlňujú sa a obligátne ma posielajú na kávu. Niekto niekde nie je, obeduje a mám ísť aj ja. Dlho odmietam, napokon rezignujem.
Obraz siedmy: Je 14:00 a ja som hrdým vlastníkom českého účtu a autor registrovanej žiadosti. Ísť z okienka 8 do okienka 15 vložiť peniaze a vrátiť sa späť, lebo v 15tke niečo nemajú, je pre mňa hračka. Informáciu, že ak si zabudnem do nejakého dátumu vytlačiť z internet bankingu výpis, zmizne mi a náhradný už nedostanem, prijímam s porozumením. Už viem, ako to v českých bankách chodí.
Epilóg: Minulý týždeň kamarát pracujúci v bankovníctve nedokázal založiť účet pre svoju dcéru v inej českej banke. Mal mať dokument, ktorý nepotreboval a niekto niekde nebol...
Dôležité: Všetci pracovníci banky prihraničného mestečka, s ktorými som prišiel do osobného styku boli veľmi ochotní a nápomocní. Problémy sa javili ako systémové.